Čierna ovca rodiny

Začalo sa to všetko pred dvanástimi rokmi. Narodila som sa ja Gabriela, a tak sa naša rodina rozšírila o jedného člena.
Hneď všetci vedeli, na koho sa podobám. Babka Anita zvolala : „Bože môj! Je celá po otcovi.“ (Akože po jej synovi.) Dedko Ondrej (z maminej strany) : „Čo táraš, je celá po mame!“ Môj ocko hrdo hlásil : „A veru je po mne !“ Mamička skromne hlesla : „Snáď sa podobá trošku aj na mňa.“ Takýto rozruch som priniesla do rodiny. Mamička postupne zapisovala všetko, čo sa ma týkalo. Kedy so sa posadila, kedy som urobila prvý krôčik, povedala prvé slovo, básničku. A tých fotiek! Bola som v rodine najmladšia, a tak som bola hviezdička, chrobáčik, miláčik, keďže moja sesternica Miška, dcéra ockovho dvojčaťa Ivety, už bola o pár rokov staršia.
Kým som bola malá, múdra a pekná, všetci v rodine sa rozplývali od nadšenia.
„Aké vydarené dieťa! vykrikovali. Odkedy som narástla, vraj hovorím len hlúposti. A som papuľnatá, neznesiteľná, náročná a drzá. Znova všetci vzdychajú: „Po kom len to dieťa je?“
dedko posmeľuje ocka : „Čo jej občas nevylepíš?“ Babka zas pedagogicky vysvetľuje, že puberťáčka je síce na nevydržanie, ale treba vydržať i keď čo je veľa, to je veľa. Len mi nikto nevysvetlí, čo vlastne proti mne majú, lebo ja sa cítim normálna a v pohode. Aj sa učím (podľa všetkých málo) aj pomáham (ale vraj málo).
Odkedy som veľká, drzá a nemožná, odvtedy sa vraj už som mnou nedá rozprávať. Napriek tomu sa so mnou rozprávajú. Nezabudnú však podotknúť, že je to akoby hádzali hrach na stenu. Raz sa mi nechce vysávať, inokedy veľa pozerám televíziu, hlasno mi hrá rádio a iné. A stále mi niekto pripomína, ako si neviem vážiť to, alebo ono, a že veď ma život naučí.
A tak zisťujem, že pre mňa vôbec nie je dôležite ponáhľať sa a byť dospelou. Ale ak sa ňou stanem, možno sa budem na svojich rodičov podobať. Možno budem aj ja úspešná a možno ma budú znova chváliť.
Pred rokom sa mi narodil braček Maťko, ktorý je milučký, zlatučký a znova sa rozmýšľa na koho sa podobá. Je srdiečko, miláčik, maznáčik ... Milujem ho, ako sa len dá, veľa sa mu venujem, len ho dopredu ľutujem, keď podrastie. Určite si vypočuje to isté, čo ja.
„Veď ešte budeš plakať za detstvom! Veď ty uvidíš, keď sa potkneš !“
Ale ja viem, že v takej istej rodine, ako je naša, vždy všetko skvele dopadne. Tak ako so sesternicou Miškou, ktorá je už vysokoškoláčka a na ktorú všetci pyšne hľadia : „Vidíš, Gabika, aká je Miska šikovná, múdra, krásna,“ počúvam vkuse. „Ber si z nej príklad !“ A Miška sa len smeje a spomína, ako sa história v rodine opakuje.
Ďakujem osudu za taký dar, ako je moja skvelá rodina, upravená rodina.

G. Mendelová 7.A